m1lan´s blOg

Nespomínam si kedy naposledy otriasol mojím bezprostredným okolím – a nielen ním – ošiaľ vyvolaný knihou. V októbri tohto roka sa tak stalo a príčinou otrasov bol bestseller Dana Browna s názvom Da Vinciho kód, s epicentrami vo všetkých dostupných predajniach kníh. Berte opis tejto situácie s rezervou – vy ste možno nič zvláštne nezaznamenali – ale pre mňa bolo takmer nemožné prehliadnuť, že sa o tento titul začali zaujímať aj ľudia, ktorí do tých čias prečítali nanajvýš jedálny lístok. Informácie o knihe sa na mňa rútili z naozaj protikladných zdrojov. Nedokázala som si urobiť o tomto fenoméne triezvy úsudok, a tak som knihu kúpila. Krátky rozbor tohto zážitku však nepredkladám preto, že by som dúfala v jeho štatút bernej mince ale výlučne zo strachu zo svojho šéfredaktora. Dan Brown si ma omotal okolo prsta. Tí, čo ma poznajú, by mohli namietať, že to zas nie je až taký veľký problém ... ale viem, o čom hovorím. Dan Brown hneď v úvode spacifikoval všetky predsudky, ktorými som sa pred čítaním obrnila dúfajúc, že sa nebudem musieť pridať k mase nadšených fanúšikov jeho knihy. Zomlel ma však mlynček dômyselne vystavaného príbehu, vypľul ma na podlahu pred mojou vlastnou knižnicou plnou „serióznej“ literatúry a bez obzretia ma tam nechal dúfať, že raz vznikne jeho pokračovanie. Napokon, čo viac si človek môže priať než vraždu, záhadu, tajomné symboly a krvavé odkazy, ktoré nedávajú zmysel – hneď na prvých stranách nie útlej knihy. Už samotná vražda váženého kurátora situovaná do priestorov parížskeho Louvru a podozrivý harvardský vedec Robert Langdon – špecialista na symboly – sľubujú dobrodružstvo odkrývania šifier a hádaniek ukrytých v umeleckých dielach, o ktorých niekedy počuli aj tí najortodoxnejší kultúrni ignoranti. V rýchlom slede sa na scéne začnú objavovať postavy, ktoré vďaka zhodám náhod dešifrujú stále ďalšie riadky záhadných veršov a ktorých pravá alebo predstieraná identita naoko dovolí čitateľovi nazrieť za roh, aby mu vzápätí zbúrala všetky pracne vystavané hypotézy. Nikto nie je tým, kým sa zdá byť. Podobne ako v cimrmanovskej klasike Vítr z hor, kde vo veľkom finále vypláva na povrch, že: „Já nejsem tvúj otec, protože já jsem tvúj syn“ – aj Dan Brown nenechá nikoho na pochybách, že hlavné postavy stoja na viacerých, ako dvoch barikádach. Autor premyslene manipuluje – aspoň s mojou – trpezlivosťou, každá kapitola na striedačku pojednáva o jednej z približne troch dejových línií, pričom koniec je vždy podobný praktikám telenovely – v poslednej vete sa dozviete niečo šokujúco prekvapivé, aby vás ďalšia kapitola preniesla do úplne inej dejovej sekvencie. Netreba asi zdôrazniť, že dejové prúdy sa vo finále zlejú v jedno a všetky kúsky mozaiky zapadnú na svoje miesto. Rozdelenie kapitol na tri základné dejové línie má aj svoje výhody. Ak sa stoj čo stoj chcete dozvedieť ako nadškrtnutý problém dopadne – jednoducho nepodstatné kapitoly preskočíte. Ak to urobíte precízne, nakoniec sa aj týmto spôsobom dopracujete k poznaniu, že vrahom je – záhradník. Ja som zvolila tú ťažšiu cestu – čítala som kapitoly jednu po druhej, vynechávala som jedlo a neraz aj iné telesné potreby, pretože Dan Brown jednoducho vie ako na mňa. Miestami som mu mala za zlé, že sa so mnou pohráva ako s malým deckom, niekedy som dokonca ambiciózne prekukla jeho zámery – aby som vzápätí zistila že som úplne vedľa. Da Vinciho kód odkrýva pred čitateľom plán jednej veľkej konšpirácie, ktorá nám mala naveky zatajiť ako to vlastne všetko s najvyššími kresťanskými autoritami a symbolmi v skutočnosti bolo. Ja, ako zanietený viero — skeptik som bola v istých pasážach príjemne pobavená. Tí druhí sa iste nevyhli pocitu, že kniha balansuje na ostrí trúfalosti. V odhalení tajomstva Da Vinciho kódu je sila, ktorá zástupy turistov — čitateľov knihy – ženie po stopách kultúrnych pamiatok figurujúcich v príbehu s nádejou, že na vlastné oči uvidia nenápadný detail, ktorý knižných hrdinov posunul v pátraní vždy o krok dopredu. Aj keď v istej debate odkázal autor svojim čitateľom aby nezabúdali, že príbeh je fikciou aj tak jeho sekundárny dopad na verejnosť zvýšil frekvenciu návštev v opisovaných kostoloch a múzeách. Čo je nesporne dobre. Ak vás príbeh nestrhne natoľko, že by ste zabalili kufre a vydali sa na cesty v jeho šľapajach, nepochybne sa vám Da Vinciho kód zíde na akejkoľvek ceste do práce, alebo na dovolenku. Ja by som si k nemu ale pribalila aj povedzme — Bratov Karamazovovcov – lebo tých budete čítať určite oveľa, oveľa dlhšie.