m1lan´s blOg

V skutočnosti umenie graffiti vzniká začiatkom osemdesiatych rokov v New Yorku. Prvé graffiti boli dielami čiernych umelcov v Harlemskom a Brooklinskom metre. (Subway train - odtiaľ pochádza pojem "subway art".) Často v narkotickom opojení, v reakcii na život periférii mesta, ale v prvom rade na život na periférii spoločnosti, vznikali silné farebné znaky. Totemické a apokalyptické vízie rýchlo zapĺňajú staničné pasáže a vlaky, ktoré šíria túto kultúru po celom New Yorku. Základným pracovnýn nástrojom sa stáva akrilový sprej, ktorý vymedzuje tvaroslovie a kolorit týchto diel. S narastajúcim množstvom ich tvorcov sa čistí grafický jazyk, ktorý používajú, profiluje sa znak, línia, plocha. Vzniká nová subkultúra. Objavuje sa v podchodoch, staniciach metra, na miestach, kde človek pociťuje neistotu, nebezpečenstvo. Graffiti umocňujú kriminalitu ovzdušia spoločnosti. Psychický nátlak na okolie, nebezpečenstvo pri tvorbe, to všetko posilňuje mladých rebelov, ktorí neúnavne pokrývajú plochy metra. Tieto podzemné korene čoskoro "vyrašia" na povrch a ako pýr sa plazia po stenách mesta. Vznikajú v noci, tajne, mimo zákona a nekompromisne zapĺňajú všetky múry. Už sa neskrývajú, práve naopak, čím viditeľnejšie miesto, tým má grafit vyššiu hodnotu. Je v nich cítiť niekoľko úplne pudových až inštinktívnych postojov. Prvý by sme mohli označiť ako teritoriálne správanie. Tento moment vyústil do mierne egoistickej línie, ktorej filozofia je vo vytvorení vlastného loga, pseudonymu a jeho neustáleho opakovania a obmieňania, po všetkých múroch a vlakoch. J.M,Basquiat bol známy pod menom "SAMO" (Je paradoxné, že na Slovensku, sme tento slogan našli na stenách Trnavy. To je bohužiaľ ukážkou zjavného opakovania osvedčených znakov, čo je v podstate vlastné sprejerstvu u nás, nie však grafitti artu.) Druhým faktorom, je azda reakcia na farebnosť a kultúru prostredia, v ktorom existujeme. Tak, ako prví ľudia maľovali svoje kultové obrazce na steny jaskýň, tak títo "umelci ulice" premieňajú sivé steny veľkomesta na galériu pre všetkých. Bez odmeny, bez objednávky a často aj bez pochopenia. Tak, ako má čistá kultúra vznikať, tvoria na základe vnútorných pohnútok. Rezignovali na oficiálne umenie, na často snobské vernisáže a poplatné komentáre kritikov a kunst historikov. Vernisážou im je úsvit, keď slnko odhalí nový obraz v centre pozornosti. Každý ho vidí, každý zaujme postoj. Slovami Keith Haringa, popredného výtvarníka graffiti artu, ktorý prelomil hranicu medzi kultúrou a subkultúrou : "Umenie je tu preto, aby bolo vidieť. Myslím, že sú preč časy, keď sa považoval výtvarný kumšt za čosi elitárske, už to nie je záležitosť múzeí a galérií. ... Vtiahnuť umenie do každodenného života, sprístupniť ho ľuďom a vďaka tomu urobiť okolitý svet obyvateľnejším." (Keith, Haring, Vokno 28/1993, str.42-45) K hodnote grafitov prispel aj prvok dekomercionalizácie, ktorý sa vyskytuje už v konceptoch moderny. (V tvorbe J. Beuoysa to dospelo až k radikálnym polohám, akými bolo premietanie filmu von otvoreným oknom a pod.) Je to umenie nevlastniteľné a nekupiteľné. Túto čistotu princípu, pravdepodobne nezámerne, narušila kampaň dvoch New Yorských alternatívnych skupín (galérií) v južnom Bronxe, (Colab a Fashion Moda), ktoré v roku 1980 usporiadali prvú akciu pre anonymných umelcov pod názvom "Time Square Show". Od tejto chvíle sa totiž začali o "graffiti art" zaujímať aj iné galérie a komerčné skupiny. "V týchto síce krátkych, ale pestrých dejinách graffiti artu platí ten "trhový prienik" najmä pre dve osobnosti - Jeana Michela Basquiata a Keith Haringa. Obaja vyšli z metra a obom bola vymeraná krátka životná púť. Basquiat zomrel v roku 1988 na predávkovanie heroínom, Haring sa v tom istom roku stal obeťou pandémie zvanej AIDS. Prvý z nich bol černoch, druhý beloch, čo mimochodom poukazuje na skutočnosť, že graffiti art postupne (tak ako v hudbe povedzme blues a jazz) prerástlo do multietnického a multinárodného fenoménu. Basquiat na seba upozornil v časoch "metra" agresívnou, farbami hýriacou, strhujúcou výpoveďou. Haring pre zmenu neskrývane infantilnými kresbičkami bábätiek, štekajúcich psov a skákajúcich panáčikov. Jeho štýl charakterizovaný výraznou "comicsovou" čiernou linkou, začali mnohí kritici označovať ako hieroglifický a neskôr si vyslúžil nálepku New Wave Aztec. Obaja umelci síce graffiti art spopularizovali - a svojím spôsobom i presvedčili o jeho komerčnej dispozícii, ale v rámci graffiti "hnutia" predstavovali skôr čierne ovce (alebo čiernu ovcu a bielu vranu). Gro prívržencov hnutia totiž zostáva verná presvedčeniu, že graffiti má zostať "na ulici" "Keith Haring sa k tomu vyjadril takto: "Nebránim sa ponukám trhu, pretože peniaze mi v zásade nesmrdia, netúžim žiť ako bezdomovec. Ale jednu vec musím uviesť na správnu mieru. Od momentu, keď som predal prvé plátno, sám seba prestávam považovať za umelca graffiti. Aby sme si rozumeli. Graffiti art je spontánne umenie, je to názor, postoj, protest. Skutočnými autormi graffiti sú tí chlapci, čo v noci na múr nastriekajú svoje posolstvo svetu a potom sa zasa utiahnu do anonymity. Keď však za mnou príde nejaký človek a povie mi: "Hej, Keith, namaľuj mi nejakého pandrláka s veľkým vtákom, nemôžem sa tváriť, že idem práve tvoriť graffiti. Ani moja voľná, privátna tvorba s tým už nemá veľa spoločného. (Mimochodom v lexikónoch súčasného výtvarného umenia nájdete Keith Haringa pod nálepkou "post-popart")" (Zalová, Simonetta, Uličný, Peter, Kankán, Január 98,str.18-26) Americké veľkomestá akoby dotlačili mladých výtvarníkov k tomu, aby umenie graffiti vzniklo. Táto reflexia na dobu však čoskoro prekročila hranice kontinentu, ovplyvňuje európsku undergrundovú kultúru. Iné problémy si vyžadujú iné reakcie. Európske graffiti sú viac politicky orientované. Vždy si však zachovávajú svoj sociálny charakter. Zdobia priemyselné objekty. Všetko ohyzdné a úžitkové je vhodnou plochou pre výtvarné dielo. "V súčasnosti je zrejme najväčšou "živou" galériou graffiti artu na svete Berlín - respektíve, neslávne slávny Berlínsky múr. Zo "západnej" strany sa stal lákavým terčom "sprejerov" ešte pred pádom železnej opony. Dnes je už z oboch strán doslova Mekkou sprejerov." (Uličný, Peter, Kankán, Január 98,str.26)