m1lan´s blOg

Mám susedku, ktorá začína každé ráno kávou, obligátnou cigaretkou (na tom by ešte nebolo nič podivuhodné) a – pobehovaním s vysávačom po byte. Ani na tom by nebolo ešte nič čudné, keby sme hovorili o pravidelnom sobotňajšom upratovaní. Moja suseda však nie je spokojná, kým každý boží deň, nevynímajúc nedeľu, namiesto ranného behu okolo bytovky nepovysáva celý byt. Viem to preto, lebo som si zvuk jej vysávača, ktorý počujem cez stenu, prisvojila a adaptovala na budík. Funguje spoľahlivo. Po tom, ako sa na hukotavý zvuk preberiem, vybavím kúpeľňové záležitosti a, ešte nie celkom vo svojej koži, stavím sa u onej susedky na rannú kávičku – moju prvú, jej druhú. Medzitým, ako ju pozorujem pri vyberaní sklenených pohárov na kávu, stihne ešte poumývať riad, poutierať stôl, a keď si konečne ku mne na pár slov sadne, rozpráva o tom, že ešte nestihla poutierať prach. Odchádzam do práce za zvuku žmýkania práčky, ktorý sa nesie z kúpeľne. Keď sa ku večeru opäť zastavím vo vedľajšom byte na ďalšiu kávičku, pristihnem susedku opäť s vysávačom v ruke, nadávajúc na deti, ktoré robia len neporiadok a na to, že nič po jej celodennej robote nevidno. Aktivity mojej susedy by sa možno dali chápať ako profesionálna deformácia, keďže sa roky starala o čistotu v plynárňach. Ale ako nazvať typický ženský upratovací ošiaľ, ktorý každú z nás čas od času pochytí? Napríklad, minule. O deviatej večer uprostred pracovného týždňa som sa pristihla kľačiac na zemi v mojej obývačke a ostodušu drhnúc podlahu. Predtým som absolvovala vysávaciu akciu na celý byt, práčka frčala na plné obrátky a prach bol utretý aj tam, kam sa nepozerajú návštevy. Ak by si takýto nájazd s čistiacimi prostriedkami byt vyslovene vyžadoval, tiež by to bolo pochopiteľné. Ale, div sa svete – po náročnom dni v práci, keď by si každá súdna žena mala večer vyložiť nožičky na stôl a oddávať sa ničnerobeniu a relaxácii, ja som si zvolila relaxáciu upratovaním vcelku čistého bytu. A nebolo to prvýkrát a nie som v tom sama. Tak mi vtedy – v krátkej chvíľke sebareflexie napadlo – čo to my ženy máme za nutkanie odpočívať upratovaním? Už veľakrát sa mi stalo, že ak som sa po neúspešnom, depresívnom alebo inak nepríjemnom dni pustila do upratovania domácnosti, všetky chýbajúce pocity sa dostavili – spokojnosť, radosť zo života, naplnenie, zadosťučinenie po dobre vykonanej práci. Naopak – ak by som sa v taký deň neoddávala tejto bohumilej činnosti, zaspávala by som ešte v hlbšej depresii, s akou som prišla z práce. Žeby to malo súvis s archetypmi? Je možné, že sa v nás zachovalo čosi z praženy, ktorej životnou náplňou bola starosť o ohnisko, kým sa muž – lovec nevráti do jaskyne s obživou. To by možno vysvetľovalo nutkanie púšťať sa do domácich prác a blažený pocit z vyupratovaného hniezda. V tom prípade by som mohla tvrdiť, že byť upratovačkou by malo byť snom každej ženy... A že moja suseda musí byť zákonite najšťastnejšou ženou pod slnkom... No možno to bude súvisieť aj s momentálnym stavom nášho vnútra. Pri dôkladnej analýze svojho ja som totiž prišla aj na to, že nočné upratovacie ošiale ma zväčša pochytia v obdobiach, keď si už s ničím neviem rady. Akoby bolo treba upratať skôr v duši, a ak to z rôznych príčin nie je možné, príde na rad saponát a handra na podlahy. Veľmi prvoplánové vysvetlenie, no tuším funguje. Poznám totiž mnohé ženy žijúce v pedantných a sterilných domácnostiach bez životných radostí, a ďalšie medzi kopami bielizne vo všetkých kútoch bytu, ale zato s iskričkou v oku. Ale čo robia muži, keď majú pocit rozhádzanej mysle? Na toto som ešte, žiaľ, neprišla. Alebo vďakabohu? Každopádne, aj teraz, aktuálne, pred Veľkou nocou, by sa možno bolo dobré zamyslieť nad heslom, ktorým sa minule u mňa na návšteve zhrozene zaprezentoval jeden z nich: „Byt má predsa slúžiť človeku, nie človek bytu!“